Gabriela Dubovská: „Spolupráca medzi PAN-om a Žatvou je veľmi obohacujúca”

Rozhovor s organizátorkou festivalu PAN by sa mal po správnosti odohrať nonverbálne. Bola by to však škoda, pretože Gabriela Dubovská rozpráva veľmi rozumne, s nadšením a obsiažne. A predovšetkým odpovedá na to najžiadanejšie: čo robí PAN na Scénickej žatve?

Na medzinárodnom festivale pantomímy a pohybových divadiel PAN v Liptovskom Mikuláši si vyrástla, dnes si členkou organizačného štábu a na tohtoročnej Žatve i učíš improvizáciu. V podstate si dôkazom, že keď dieťa dostatočne dlho chodí na festival, jedného dňa ho aj zamestná. Je toto oficiálna metodika PAN-u alebo sa to zatiaľ podarilo len omylom?

Myslím, že v prípade PAN-u je to veľmi organické a prirodzené. Zakladateľ festivalu Miro Kasprzyk odovzdal po tridsiatich rokoch žezlo svojmu synovi Tomášovi. Ten mňa a ďalších členov a členky bývalého Štúdia pantomímy oslovil, či by sme nevytvorili tím. Na PAN-e som vystriedala snáď všetky posty: účastníčku, dobrovoľníčku, lektorku, hostku programu, teraz primárne produkčnú a koordinátorku tímu. Možno sa to nezdá, ale už teraz pred festivalom, ktorý sa koná v novembri, mávame intenzívne týždňové porady. Ale tým, že sme všetci „odchovanci” festivalu a dlhoroční priatelia, panuje na nich vždy rodinná atmosféra.

PAN dlhodobo existoval ako festival pantomímy, dnes prezentuje už aj klaunériu, nový cirkus, akrobaciu, prácu s objektom a všeličo ďalšie. Kde je podľa teba hranica expanzie do ďalších žánrov?

Pantomíma nie je iba nezrozumiteľné zastaralé umenie s bielymi tvárami, ale živý žáner s mnohými príbuznými odbormi. Rôzne vplyvy, prelínanie postupov a foriem nájdeme už u Milana Sládka v polovici minulého storočia. Pantomíma sa vyjadruje pohybom, gestom, ale aj technológiami alebo akrobaciou. PAN si za tie roky vybudoval obrovskú komunitu a každoročne sa na ňom prezentujú ako klasické, tak aj veľmi moderné prístupy k tvorbe.

V roku 2025 mal PAN rekordných 16 tvorivých dielní a medzi nimi aj improvizáciu. O pohár improvizácie súťažilo až 11 tímov a ty si bola dokonca v porote. V čom podľa teba doma mladí ľudia improvizujú najlepšie? A čo im, naopak, nejde?

Je dôležité si uvedomiť, že na slovenských umeleckých školách sa takmer vôbec nevyučuje pohybové divadlo. Na konzervatóriu či vysokých školách je ho v osnovách len máličko a ak sa tomu chce niekto profesionálne venovať, musí ísť za hranice. Tento fakt ovplyvňuje aj úroveň improvizácie. Keďže u nás sa nerozvíja vzťah k pohybu, gestu a nonverbálnym prostriedkom, aj v improvizácii prirodzenejšie sklzávame do hovoreného slova. Ako lektorka učím, že ak je počas improvizácie hlava zmätená, opri sa o telo. Je skvelé, že mnohé pedagogičky a pedagógovia na LDO učia decká podobne – začínajú najskôr pohybom a bytím v priestore. Vie to byť hlbšie a emocionálnejšie ako racio.

Celý čas sa v rozhovore počas Scénickej žatvy bavíme o inom podujatí. Prečo vlastne?

Hoci festival PAN nepatrí do siete postupových súťaží organizovaných NOC-kou, existuje medzi nami a Žatvou spolupráca. PAN môže nominovať vybrané diela a programová rada Žatvy môže odporúčanie akceptovať. Veľmi si vážim, že nás programový riaditeľ Žatvy Matej Moško podporil a mohli sme tak martinskému publiku ponúknuť rozmanitý výber tohtoročných etúd. Táto spolupráca medzi dvoma podujatiami je veľmi obohacujúca, pretože sa prelievajú naše komunity. Žatva má zároveň skvelé rozborové semináre a poroty, PAN zasa stojí na vzdelávaní a ponúka aj svetový program.

Okrem etúd je súčasťou tohtoročného programu aj tvorivá dielňa Improvizácie na javisku, ktorú vedieš. V anotácii k nej využívaš opakovane slovné spojenie „Áno, a…” ako akýsi princíp. K čomu odkazuje?

Pravidlo „Áno, a…” je základná improvizačná technika, pomocou ktorej vieme spoločne vybudovať príbeh a dospieť k čomusi originálnemu. Keď niekto v kolektíve prinesie nápad, učím, aby sme sa ho nesnažili znegovať alebo zmeniť, ale naopak rozvinúť, doplniť.

Moľa