O tvorbe hovorili hostia osobne. „Nosím to dlho v hlave, kým mám pocit, že telo je na to pripravené. Potom to skúšam a postupne osekávam — a to je to ťažké, spolu so spájaním scén,“ opísal svoj proces Mates Petrák. Valéria Daňhová priznala, že nemôže pracovať sama: potrebuje niekoho, kto jej pomôže upratať množstvo myšlienok. A Marek Godovič má najradšej, keď ho predstavenie dokáže prekvapiť.
Najkrajšia odpoveď večera? „Slovami sa oklamať dá. Telom sa klame veľmi ťažko.“
Skúste sa dnes večer pozrieť do zrkadla a urobiť naň ksicht. Možno zistíte, že pantomímu máte v sebe aj vy.
Reč prešla od jednoduchých gest a čítania reči tela až k budúcnosti žánru. Zhoda panovala v jednom: pantomíma už dávno nie je uzavretá disciplína. Spája sa s klaunériou, akrobaciou, tancom aj herectvom — sú to nástroje, z ktorých si tvorca vyberá. Ako zaznelo, klaun nie je len klaun a mím nie je len mím; hostia sa zhodli, že umenie prepájajúce pohyb, pantomímu a tanec si možno ešte len hľadá svoje pomenovanie.
Došlo aj na sociálne siete. Nie ako na nepriateľa, ale pomocníka: keď vás raz ľudia spoznajú, nájdu si vás a chcú vidieť viac. Aj mainstream privádza k pantomíme nové publikum.
A padla aj kacírska otázka: bola by na Slovensku pantomíma, keby nebol festival PAN? Odpoveď sa niesla cez prácu s mladým divákom — a cez to, že práca s telom presahuje javisko. Od držania tela až po lásku k pohybu je to výbava pre bežný život.
Dobrý večerek prajem je festivalový formát, v ktorom PAN na chvíľu poruší vlastné pravidlo a o umení bez slov hovorí nahlas. Verejná diskusia pod moderátorskou taktovkou Romana Večereka privádza k jednému stolu umelcov, teoretikov a praktikov žánru, aby sa pozreli na otázky, ktoré si pantomíma v 21. storočí kladie sama: prečo v dobe preplnenej slovami a digitálnym hlukom potrebujeme umenie, ktoré mlčí, a ako neverbálna komunikácia prebúdza empatiu a spája ľudí bez ohľadu na to, akou rečou hovoria. Vstup je bezplatný — ideálna príležitosť nahliadnuť do zákulisia žánru medzi dielňami a večerným programom.